Grammatikk

Osobné zámená
jeg jæi ja
du dʉː ty
han hɑn on
hun hʉn ona
det deː/den den ono
vi viː my
dere ˈdeːre vy
de diː oni/ony
Pri pohľade na tabuľku vás isto zneistili zámená han, hun a det, den. Zámená han a hun sa používajú, ak hovoríme o osobách. Lars er norsk. Han bor i Oslo.Lars je Nór. Býva v Osle. Anna kommer fra Slovakia. Hun er student.Anna pochádza zo Slovenska. Je študentka. Zámená det a den sa používajú, ak hovoríme o zvieratách, veciach, dejoch atď. Det nahrádza podstatné mená stredného rodu, den podstatné mená mužského a ženského rodu. Jeg leser ei bok. Den er interessant.Čítam knihu. Je zaujímavá.

Ešte pred polstoročím bolo prirodzené v rozhovore s neznámymi alebo staršími ľudmi používať zdvorilé oslovenie De (písané veľkým začiatočným písmenom). Hvordan har De det, herr Hansen? - Ako sa máte, pán Hansen? V modernej nórčine ide avšak o okrajový fenomén. Dokonca i v úradnej komunikácii sa vo veľkej miere dáva prednosť tykaniu (zámeno du). Ide o vyústenie zmeny, ktorá započala v 70. rokoch minulého storočia. V bežnom jazyku sa preto vykaniu radšej vyhýbame.

Rod Nórske podstatné mená majú rovnako ako v slovenčine tri rody: mužský, ženský a stredný. Nórsky rod sa ale v mnohých prípadoch nezhoduje so slovenským. Rody zohrávajú dôležitú úlohu pri skloňovaní prídavných mien. Od rodu závisí taktiež tvar určitého a neurčitého člena. Z tohto dôvodu je dôležité naučiť sa nielen samotné podstatné meno, ale aj jeho gramatický rod.
Neurčitý člen - en, ei, et Neurčitý člen sa kladie pred podstatné mená v jednotnom čísle. Jeho tvar sa líši podľa rodu: EN eːn pre podstatné mená mužského rodu en gutt; en student EI æi pre podstatné mená ženského rodu ei bok ET et pre podstatné mená stredného rodu et universitet Nebuďte zaskočení, ak podstatné meno ženského rodu uvidíte alebo započujete i s neurčitým členom en. Je to spôsobené tým, že ženský rod v nórčine neexistuje samostatne - vždy vystupuje spolu s rodom mužským. To znamená, že aj napr. také feminínne slovo ako matka môže byť v nórčine mužského rodu - ei/en mor. Platí, že tvar en volíme vo formálnejšom prejave, zatiaľ čo ei používame skôr v hovorovej reči. Silný je i regionálny faktor. Použitie Neurčitý člen sa používa v situáciách, keď uvádzame novú, bližšie nešpecifikovanú informáciu. Príjemca teda nevie, akú konkrétnu vec si má pod daným podstatným menom predstaviť. På universitetet treffer hun en gutt.Na univerzite stretne chlapca. nevieme akého Han leser ei bok.Číta knihu. nevieme akú V niektorých prípadoch musíme neurčitý člen vynechať: a)pri priraďovaní povolaní a národností Han er student.Je študent. Han er nordmann.Je Nór. b)v niektorých (predložkových) frázach gå på norskkurschodiť na kurz nórčiny
Prítomný čas Väčšina nórskych slovies končí na -e: hete, reise, treffe atď. Tento tvar slovesa nazývame infinitív. Vo vete ho rozpoznáte i podľa toho, že pred ním stojí tzv. infinitívna častica å. Hyggelig å hilse på deg.Rád ťa spoznávam. Ide o jednoduchý čas, ktorý tvoríme pridaním koncovky -r k infinitívu slovesa, napr. heter, reiser, treffer. Na rozdiel od slovenčiny je tvar prítomného času rovnaký pre všetky osoby aj obe čísla.
osoby prítomný čas preklad
jeg snakker rozprávam
du snakker rozprávaš
han snakker
hun snakker rozpráva
det/den snakker
vi snakker rozprávame
dere snakker rozprávate
de snakker rozprávajú
Niekoľko slovies má nepravidelný tvar prítomného času. V tabuľke uvádzame niektoré z nich. Tvary týchto slovies budú vždy uvedené v slovníčku na konci lekcie.
infinitív prítomný čas preklad
gjøre gjør jøːr robiť
si sier ˈsiːər hovoriť
spørre spør spøːr pýtať sa
være er æːr byť
Použitie Vyjadrujeme ním predovšetkým: a)prítomnosť Jeg er her. Jeg leser nå.Som tu. Teraz čítam. b)všeobecné skutočnosti a opakujúce sa činnosti Anna går på norskkurs hver dag.Anna chodí na kurz nórčiny každý deň.
Slovosled Nórčina má slovosled relatívne pevne daný. Oznamovacia veta V hlavnej oznamovacej vete je sloveso za normálnych okolností vždy na druhom mieste. Ide o jedno z najdôležitejších pravidiel nórskeho slovosledu. Jeg kommer fra Norge.Pochádzam z Nórska. Han heter Ola.Volá sa Ola. Vi reiser til Bergen.Cestujeme do Bergenu. Vetu začíname spravidla podmetom (napr. jeg, du, Lars), nie je to ale podmienkou. Často je prvá vetná pozícia obsadená príslovkovým určením (napr. der, på universitetet, nå). Der lærer jeg mye.Tam sa veľa naučím. På universitetet treffer hun en gutt.Na univerzite stretne chlapca. Všimnite si, že sloveso za každých okolností ostáva na druhom mieste a ostatné vetné členy sa skladajú okolo neho. Týka sa to predovšetkým podmetu: pokiaľ nestojí na začiatku vety, radíme ho hneď za sloveso. Nå bor han i Norge.Teraz býva v Nórsku. Opytovacia veta Pravidlo o postavení slovesa na druhom mieste uplatníme i pri tvorbe otázky s opytovacím zámenom.
hva vɑ čo
hvem vem kto
hvor vur kde, kam
hvordan ˈvuɖɑn ako
Všimnite si, že v spoluhláskovej skupine hv- sa h nevyslovuje. Hva heter du?Ako sa voláš? Hvem er det?Kto je to? Hvor studerer du?Kde študuješ? Hvordan har du det?Ako sa máš? Pozor na umiestnenie predložiek! Vo vetách s opytovacím výrazom ich kladieme až na koniec: Hvor kommer du fra?Odkiaľ pochádzaš?