Grammatikk

Modálne slovesá Modálne slovesá sú osobitnou skupinou slovies. Vyjadrujú povinnosť, nutnosť, schopnosť, možnosť, príkaz, zákaz atď.
infinitív prítomný čas preklad zápor preklad
kunne kan kɑn môcť du kan ikke nemôžeš
ville vil vil chcieť du vil ikke nechceš
måtte må moː musieť du må ikke nesmieš
skulle skal skɑl mať (povinnosť) du skal ikke nemáš (povinnosť)
burde bør bøːr mal by (si) du bør ikke nemal by si
Charakteristika a)Časovanie modálnych slovies sa neriadi žiadnymi pravidlami. V prítomnom čase nezískavajú koncovku -r, ale majú celkom nepravidelný tvar. b)Modálne slovesá stoja vo vete vždy v spojení s iným slovesom. Toto sloveso je v infinitíve a bez častice å. Jeg kan komme i morgen.Zajtra môžem prísť. De vil bo i Norge.Chcú bývať v Nórsku. Han må skynde seg.Musí sa ponáhľať. Du skal gjøre det i morgen!Máš to urobiť zajtra! máš povinnosť Vi bør hjelpe dem.Mali by sme im pomôcť. Ak po modálnom slovese nasleduje sloveso vyjadrujúce pohyb, napr. gå či reise, môžeme ho vynechať. Jeg må (gå) hjem.Musím ísť domov. De vil (reise) til Europa.Chcú odcestovať do Európy. c)Ak tvoríme zápor, umiestňujeme časticu ikke hneď za modálne sloveso. Jeg kan ikke komme i morgen.Zajtra nemôžem prísť. De vil ikke bo i Norge.Nechcú bývať v Nórsku. Han må ikke skynde seg.Nesmie sa ponáhľať. Pozor na významový posun! Výraz må ikke prekladáme do slovenčiny ako nesmieš, nie nemusíš. Nemusíš vyjadrujeme pomocou slovies trenge a behøve. Du må ikke gjøre det.Nesmieš to urobiť. Du trenger ikke å gjøre det.Nemusíš to urobiť. Du behøver ikke å gjøre det.Nemusíš to urobiť. Pre súčasnú hovorovú nórčinu je avšak typické používať výraz må ikke nielen vo význame nesmieš, ale i nemusíš. Často je to len kontext, z ktorého dokážeme určiť správnu možnosť.
Krátke odpovede Používanie krátkych odpovedí je slušnejšie než len odpovedať ja, nei. To je dôvod, prečo sa krátke odpovede v jazyku bežne používajú. Pri ich tvorbe musíme mať na pamäti, aké sloveso je v otázke. a)Ak sa otázka začína významovým slovesom (snakke, bo, komme atď.), v krátkej odpovedi ho nahradíme slovesom gjøre.
otázka kladná odpoveď záporná odpoveď
Snakker du norsk? Ja, det gjør jeg. Nei, det gjør jeg ikke.
Bor han i Oslo? Ja, det gjør han. Nei, det gjør han ikke.
Kommer dere fra Norge? Ja, det gjør vi. Nei, det gjør vi ikke.
b)Ak odpovedáme na otázku, ktorá sa začína slovesom ha, være alebo modálnymi slovesami, použijeme ich aj v krátkych odpovediach:
otázka kladná odpoveď záporná odpoveď
Har du det bra? Ja, det har jeg. Nei, det har jeg ikke.
Er hun norsk? Ja, det er hun. Nei, det er hun ikke.
Vil de studere norsk? Ja, det vil de. Nei, det vil de ikke.
Pozor na krátke odpovede, ktoré sa začínajú slovesom måtte! Všimnite si rozdiel: Må jeg gjøre det?Musím to urobiť? Ja, det må du.Áno, musíš. Nei, det må du ikke.Nie, nesmieš. Nei, det behøver/trenger du ikke.Nie, nemusíš. Všimnite si, že krátke odpovede vždy uvádzame zámenom det.
Rozkazovací spôsob Rozkazovací spôsob (nórsky imperativ) má široké využitie. Vyjadrujeme ním nielen výzvy, príkazy či rozkazy, ale aj prosby a rady. Môžeme naň natrafiť v návodoch, receptoch, na značkách atď. Jeho tvorba je pomerne jednoduchá. Vo väčšine prípadoch odtŕhame slovesu koncové -e. snakke → Snakk!Rozprávaj!/Rozprávajte! svinge → Sving!Odboč!/Odbočte! være → Vær!Buď!/Buďte! Výnimky a)Vyššie zmienené pravidlo sa netýka jednoslabičých slovies. le → Le!Smej sa!/Smejte sa! se → Se!Pozri!/Pozrite! b)Zvláštnu skupinu tvoria slovesá ukončené na -mme. V imperatíve strácajú nielen -e, ale i jedno m. komme → Kom!Príď!/Príďte! c)Podobne sa správa i sloveso spørre. V rozkazovacom spôsobe stráca koncové -re. spørre → Spør!Pýtaj sa!/Pýtajte sa! d)Ak sloveso končí na inú samohlásku než -e, nič neodtŕhame. Infinitív takého slovesa je zároveň i jeho rozkazovacím spôsobom. gå → Gå!Choď!/Choďte! Zápor Zákaz sa tvorí pripojením zápornej častice ikke k tvaru kladného rozkazu. Ikke je možné umiestniť pred i za sloveso, v hovorovej reči sa ale výhradne používa prvý spôsob. snakke → Ikke snakk!Nerozprávaj!/Nerozprávajte! lese → Ikke les!Nečítaj!/Nečítajte! gjøre → Ikke gjør det!Nerob to!/Nerobte to! Z príkladov vyplýva, že nórčina nerozlišuje, či sa rozkaz vzťahuje na druhú osobu jednotného (du) alebo množného čísla (dere). V oboch prípadoch je tvar rovnaký. Aby sme si boli významom istí, musíme poznať kontext.